Pri čítaní knihy Keď telo povie nie od Gábor Maté som v 3. kapitole Stres a emočná kompetencia objavila zaujímavé informácie o strese, jeho definícii, vplyve na organizmus a súvislosti stresu s emočnými reakciami. Dovolím si uviesť priamo citácie z knihy (pozn. Infografika nie je v knihe uvedená). Neváhajte prečítať si celú knihu, ak Vás téma zaujme.

Emócie ako dereminant zdravia

Interakcie s inými ľuďmi – najmä emočné – ovplyvňujú fungovanie biologických procesov nespočetnými nepatrnými spôsobmi takmer v každom okamihu života…. Sú dôležitými determinantmi nášho zdravia. Porozumieť spletitosti rovnováhy vzťahov medzi psychickou dynamikou, emočným prostredím a fyziológiou je pre zdravie a duševnú pohodu úplne zásadné. …

Čo je stres

Keď ľudia hovoria, že sú vystresovaní, zvyčajne majú na mysli nervózne znepokojenie, ktoré zažívajú v dôsledku nadmernej záťaže – najbežnejšie v práci, vo vzťahu, v oblasti financií alebo zdravia. Pocity nervózneho napätia však stres nedefinujú – presnejšie povedané, ľudia vystavení stresu ho nemusia vôbec zaznamenávať. Stres, ako ho budeme definovať my, nie je otázkou subjektívnych pocitov. Je to merateľný súbor objektívnych fyziologických procesov, ktoré sa odohrávajú v celom tele, vrátane mozgu, hormonálneho a imunitného systému a mnohých ďalších orgánov. Stresu môžu byť vystavení ľudia i zvieratá bez toho, aby si jeho prítomnosť vôbec uvedomovali. …

Čo je teda stres? Selye – ktorý toto slovo zaviedol vo význame, ktorý poznáme dnes, a ironicky hrdo prehlasoval, ako sa jeho der Stress, le stress a lo stress dostalo do nemčiny, francúzštiny a taliančiny – chápal stres ako biologický proces, ktorý zahŕňa širokú škálu udalostí prebiehajúcich v tele bez ohľadu na príčiny alebo subjektívne povedomie. Stres pozostáva z vnútorných zmien – viditeľných i neviditeľných -, ku ktorým dochádza, keď organizmus vníma ohrozenie svojej existencie alebo pohody. …

Nadmerný stres

Selyeho analógie znázorňujú dôležitý fakt: k nadmernému stresu dochádza, keď požiadavky na organizmus prekročia jeho schopnosť splniť ich. Guma sa roztrhne, pružina sa zdeformuje. Stresovú reakciu môže spustiť fyzické poškodenie, či už vo forme infekcie alebo poranenia. Rovnako ju môže aktivovať aj psychická trauma alebo len hrozba takejto traumy. …

Prežívanie stresu má tri zložky. Prvou je udalosť, fyzická alebo emočná, ktorú organizmus vníma ako ohrozujúcu Ide o stresový podnet alebo tzv. stresor. Druhou zložkou je systém spracovávania, ktorý prežíva a interpretuje význam stresoru. U ľudí je týmto systémom nervová sústava, najmä mozog. Poslednú súčasť tvorí stresová reakcia pozostávajúca z rôznych fyziologických a behaviorálnych zmien, ktorými organizmus odpovedá na vnímané ohrozenie. …

Selye objavil, že biologické prejavy stresu majú najväčší vplyv najmä na tri typy tkanív alebo orgánov v tele: na hormonálny systém, kde dochádza k viditeľným zmenám v nadobličkách; na imunitný systém, kde stres najviac pôsobí na slezinu, týmus (detskú žľazu) a lymfatické uzliny; a na výstelku čriev tráviacej sústavy. Pitva laboratórnych potkanov vystavených stresu odhalila zväčšené nadobličky, scvrknuté orgány lymfatického systému a vredy v črevách. …

Reakcia na hrozbu

Keď vnímame hrozbu, hypotalamus nachádzajúci sa v mozgovom kmeni vylúči tzv. kortikotropin uvoľňujúci hormón (CRH), ktorý putuje iba krátku vzdialenosť  do hypofýzy, malej endokrinnej žľazy uloženej na lebečnej spodine. Hypofýza pri stimulácii hormónom uvoľňujúcim kortikotropin začne produkovať adrenokortikotropný hormón (ACTH).

ACTH sa potom krvným obehom dostáva do nadobličiek, malých orgánov ukrytých v tukovom tkanive v hornej časti obličiek. Adrenokortikotropný hormón pôsobí na kôru nadobličiek, tenkú vrstvu tkaniva, ktorá sama osebe slúži ako endokrinná žľaza. Pri stimulácii adrenokortikotropným hormónom vylučuje kortikoidné hormóny (kortikoidné od slova cortex, t. j. kôra), z ktorých hlavný je kortizol. Kortizol pôsobí rôznym spôsobom takmer na každé tkanivo v tele – od mozgu a imunitný systém po kosti a črevá. Tvorí dôležitú súčasť veľmi zložitého systému fyziologickej kontroly a rovnováhy, ktorým organizmus zaisťuje reakcie na hrozby. …

Je nutné rozlišovať medzi akútnym a chronickým stresom. Akútny stres je okamžitá, krátkodobá reakcia organizmu na hrozbu. Chronický stres je aktivácia stresových mechanizmov počas dlhého obdobia, ku ktorej dochádza, keď je človek vystavený stresorom, pred ktorými nedokáže uniknúť buď preto, že si ich neuvedomuje, alebo nad nimi nemá kontrolu. …

Reakcie typu útok alebo útek dnes existujú s rovnakým zámerom, s akým sa v priebehu evolúcie pôvodne vyvinuli – aby nám umožnili prežiť. Došlo však k tomu, že sme stratili kontakt s naším vnútorným inštinktom, ktorý slúži ako výstražný systém. Telo spustí stresovú reakciu, myseľ si však hrozbu neuvedomuje. Zotrvávame vo fyziologicky stresujúcich situáciách a skutočnosť, že sme vystavení stresu, si uvedomujeme len matne alebo vôbec. …

Kategórie emočných reakcií

Psychológ Ross Buck rozlišuje tri úrovne emočných reakcií, ktoré rozdeľuje do troch kategórií podľa toho, do akej miery si ich uvedomujeme.

Emócie tretej kategórie

Emócie tretej kategórie sú súčasťou subjektívneho prežívania v našom vnútri. Odrážajú to, ako sa cítime. Pri prežívaní emócií tretej kategórie sme si plne vedomí nášho emočného stavu, ako je napríklad hnev, radosť alebo strach, vrátane sprievodných telesných vnemov.

Emócie druhej kategórie

Emócie druhej kategórie zahŕňajú emočné prejavy, ako ich vidia druhí, bez ohľadu na to, či si ich my sami uvedomujeme. Vyjadrujeme ich prostredníctvom reči tela – „neverbálnymi signálmi, štýlom prejavu, tónom hlasu, gestami, mimikou, dotykmi, a dokonca aj načasovaním svojho prejavu a odmlkami medzi slovami. Môžu mať fyziologické následky, ktoré si často ani neuvedomujeme.“ Je pomerne bežné, že si neuvedomujeme, aké emócie prejavujeme navonok, aj keď ostatní ich vnímajú úplne jasne. Emócie druhej kategórie a ich prejavy ovplyvňujú najmä druhých, a to bez ohľadu na naše vlastné úmysly.

Práve prejavy druhej kategórie emócií u detí dokážu rodičia najmenej tolerovať, ak prejavované pocity vyvolávajú prílišnú úzkosť. Ako zdôrazňuje doktor Buck, deti, ktoré budú rodičia za prejavovanie týchto emócií trestať alebo obmedzovať, sa naučia reagovať v budúcnosti na podobné emócie ich potláčaním. Popieranie samých seba pomáha deťom vyhnúť sa pocitom hanby a odmietania. V takýchto podmienkach, ako píše doktor Buck,,,dochádza k narušeniu emočnej kompetencie […]. Jednotlivec nebude v budúcnosti vedieť, ako efektívne zaobchádzať s pocitmi a túžbami, ktoré prežíva. Výsledkom bude istý druh bezmocnosti.“ …

Emócie prvej kategórie

Emócie prvej kategórie zahŕňajú fyziologické zmeny, ktoré spúšťajú emočné podnety, ako sú vzruchy nervové- ho systému, hormonálna činnosť a zmeny v imunitnom systéme, ktoré zodpovedajú za reakcie typu útok alebo útek v situáciách ohrozenia. Tieto reakcie nie sú pod našou vedomou kontrolou a zvonka ich nie je možné priamo pozorovať. Jednoducho k nim dochádza. Môžu prebiehať aj bez subjektívneho vnímania alebo vonkajších emočných prejavov. Vďaka týmto stresovým reakciám máme vysokú mieru prispôsobivosti v situáciách akútneho ohrozenia, no rovnaké stresové reakcie sú pre nás škodlivé, ak sú aktivované chronicky bez toho, aby jednotlivec mohol konať tak, aby sa s vnímanou hrozbou akýmkoľvek spôsobom vyrovnal alebo sa jej vyhol.

Emočná kompetencia

Sebaregulácia, ako píše Ross Buck,,,sčasti zahŕňa dosiahnutie emočnej kompetencie, ktorá je definovaná ako schopnosť primerane a efektívne sa vyrovnávať s vlastnými pocitmi a túžbami.“ Emočná kompetencia predpokladá schopnosti, ktoré v dnešnej spoločnosti často chýbajú. Prevláda v nej názor, že je potrebné ostať v pohode – bez emócií. Deti často počúvajú, aby neboli také rozrušené a precitlivené. Pred emocionalitou sa všeobecne dáva prednosť racionalite. …

Emočná kompetencia vyžaduje:

  • schopnosť prežívať vlastné emócie, aby sme si do- kázali uvedomovať, kedy zažívame stres, schopnosť efektívne prejavovať vlastné emócie, a tým si zaistiť uspokojovanie potrieb a zachováva- nie celistvosti svojich emočných hraníc,
  • schopnosť rozlišovať psychické reakcie, ktoré súvisia s momentálnou situáciou, od tých, ktoré pretrvávajú z minulosti. To, čo chceme a požadujeme od sveta, musí zodpovedať súčasným potrebám, nie nevedomým, neuspokojeným potrebám z detstva. Ak sa nám prelína minulosť a súčasnosť, budeme vnímať stratu alebo hrozbu straty aj tam, kde žiadna neexistuje,
  • schopnosť uvedomovať si svoje skutočné potreby a nepotláčať ich iba preto, aby sme si vyslúžili prijatie alebo uznanie zo strany druhých.

K stresu dochádza, keď nie sú naplnené vyššie spomínané kritériá, čo vedie k narušeniu homeostázy[1]. Chronické narušenie homeostázy môže viesť k zhoršeniu zdravia a nástupu chorôb.

[1] Homeostáza je stav, pri ktorom vnútorné prostredie živého organizmu zostáva v určitých limitoch, ktoré umožňujú jeho normálne fungovanie.